História


V 18. storočí na mieste dnešných Víťazoviec sa nachádzala malá biskupská udalosť, ktorej majiteľom bol Mariassy. Rok založenia tejto usadlosti nie je známi, ako aj nie sú celkom známe mená prvých obyvateľov komenciášov na spomínanom majetku.

Pomenovanie obce:

V súvislosti s názvom tejto osady sa spomína vojna medzi dvoma bratmi ( Bordači, alebo z rodiny Mariassy) , ktorá mala rozhodnúť o tom, kto z nich túto malú usadlosť dostane. Súboj sa odohral na kopci zvanom Planá. Premožený tam bol pochovaný a na jeho hrobe bol postavený železný kríž, ktorý tam stojí do dnešného dňa obkolesený lipami. Vraj podľa víťaza dostala aj maličká usadlosť meno "Vítezvagas"

Domy:

V tejto dobe stáli tu 3 obytné domy v dobrom stave, veľký sypanec, 3 malé domčeky v zlom stave a zbúraný kostol. Letné sídlo biskupa bolo v rozvalinách.

Obyvatelia:

Prví usadlíci, pracovníci na tomto majetku ( komenciáši ), boli Slováci v počte 3 rodiny, pozdnejšie 8 rodín. Ich malé domčeky boli obkolesené lesmi. Ornej pôdy bolo pomerne málo.
V lesoch pracovali Poliaci z Poľska, ktorí tu prišli so svojimi rodinami. Prechod hraníc bol povolený na základe hocijakých listín, ktoré museli mať nejakú pečať. Preto bez ťažkosti ukazovali títo ľudia rozličné dobytčie listina a po príchode do kraja stávali sa našimi občanmi.
Ale malá osada bola zadĺžená až po uši, preto sa stala majetkom banky v Budapešti. Spomínaná banka hľadala všelijaké možnosti, aby mohla tieto lesy a pôdu predať.

Príchod občanov z Poľska:

No z okolitých ľudí nebol záujem o kúpu týchto pozemkov. Preto poverila istého pána Šalatu, obyvateľa z Karnej za svojho agenta, ktorý mal sprostredkovať kúpu týchto majetkov. Pán Šalata sprostredkovanie previedol do dôsledkov, dostal za to veľmi dobrú odmenu. Spojil sa so spomínanými občanmi pracujúcimi v lesoch a tí boli prví, ktorý odkúpili časti pozemkov a časť lesov, na ktorých sa usadili natrvalo.
Pretože bez akýchkoľvek ťažkostí mohli sa dostať so Poľska k svojim známym, nemeškali, ale porozprávali svojim príbuzným o týchto možnostiach, takže v roku 1886 a v rokoch pozdnejších postupne prichádzali malé skupinky z Poľska, aby sa tu usadili natrvalo. Prichádzali z vojvodstva Jaroslav, Przemysel, Stanislewov, Stará Ves a i.
Vstupná cena pozemkov:

Pre zaujímavosť spomeniem kúpnu cenu pozemkov. Za jeden morg (kj) pôdy s budovou platili po 100 zlatých. Za ornú pôdu okrem budovy po 80 zlatých, za les po 50 zlatých.
Podľa pokynov banky v Budapešti mali splatiť tieto sumy za 30 rokov, ale v roku 1912 banka požadovala vyplatiť všetko, preto občania museli si potrebnú sumu vypožičať od rôznych fiškálov, krčmárov, čo sa aj stalo.
V roku 1890 sťahovanie z Poľska prestalo. Prisťahovalci mali vystavané drevené domčeky, rozostavané po celom chotári. Lesy boli postupne vyklčované, prerobené na ornú pôdu. Rozsiahlosť obce zostala až dodnes.

Reč, obliekanie:
Obyvatelia si ponechali svoje spôsoby obliekania a svoju reč. O kroji nemohlo byť ani reči, pretože šaty mali " kupčie" čo na celom okolí bolo novinkou. Jedine čo si sami robili, boli čižmy. Zachovalo sa to až donedávna.
V tejto dobe už tu majitelia a ich prisluhovači neboli. Príbuzní bývalých majiteľov bývali v Košiciach a iných mestách a do Víťazoviec neprichádzali. Ľud si tu teda pracoval samostatne, jednoducho, živiaci sa poľnohospodárskymi produktami, ktoré si sám dopestoval.

Vysťahovalectvo do Ameriky:
Postupne však sa aj u toho ľudu prejavila veľká nespokojnosť so životnými podmienkami, preto hľadajúc lepšie podmienky života odsťahovali sa do Ameriky asi pätnásť občanov, ktorí sa tam zdržiavali len krátky čas. Nenašli tam čo očakávali. Vrátili sa ešte do biednejších pomerov, aké nechali predtým.
Darmo si pomáhali svojpomocne, predsa nemohli zabrániť niekoľkým exekúciám, ktoré započali ostrú nenávisť voči pánom. K verejnej dražbe však predsa nedošlo. V poslednej chvíli si títo ľudia navzájom pomohli, hoci neraz to bolo aj pri najlepšej vôli veľmi ťažké. Porozumením a vzájomným dobrým vzťahom v biede víťazili.
Obec ako osada obce Ohradzany:
O zveľaďovaní obce nemohlo byť ani reči. Hoci obec mala do 100 obytných domov. Predsa nebola samostatnou obcou, nemohla sa ako taká zveľaďovať, rásť, keďže bola až do roku 1956 pričlenená ako osada k obci Ohradzany.

Kultúrnosť obyvateľov, vyučovanie:
Keď chceme hovoriť o kultúrnom raste obyvateľov bolo to veľmi biedne. 30 rokov obyvatelia žili bez školy, bez učiteľa. Rodičia učili čítať a písať svoje deti sami a takto to išlo postupne ďalej.
Okolo roku 1920 býval vo Víťazovciach istý Kubás, rodák z Moravy, ktorý ako najvzdelanejší robil učiteľa vo svojom dome po dobu troch rokov. Platili ho občania. Jeden dal nejaký ten groš, druhý nejaký zemiak, tretí fazuľu a učilo sa. Tu teda vidíme že túžba po vzdelaní u tunajších občanov bola.

Výstavba školy:
Vlastnú školu začali budovať občania za pomoci poľského konzula v Košiciach až v roku 1926. K uskutočneniu stavby došlo po žalovaní sa niektorých tunajších občanov v Poľskej čitárni v Košiciach poľskému konzulovi, ktorý sa o to zaujímal a poskytol aj finančnú pomoc vo výške 10.000 Kčs. Vyhliadnutý pozemok z určitých dôvodov nevyhovoval , preto tunajší občania museli sa uspokojiť s kopcom, na ktorom škola stála dodnes.
Plných 36 dní sa mordovali s rozkopaním kopca a navážaním hliny, kým pripravili stavebný pozemok, ktorý už vyhovoval.

Komunikácie, spoje:
Komunikačné spoje boli veľmi biedne. Cez Víťazovce viedla iba poľná cesta, ktorá za daždivého počasia bola tak rozmoknutá, že bolo blata po kolená. Bez nákladu do kopca ťahali štyri kone.
Až po oslobodení previedlo sa valcovanie tejto vesty a v roku 1950 zaviedla sa autobusová linka.

Aspoň v krátkosti chcem uviesť niektoré zvláštnosti v tunajšej obci, ktoré boli v minulosti:
Zemetrasenie:
V roku 1912 bolo v tunajšej obci zemetrasenie. Bolo zničených niekoľko domov. Zvlášť boli zrúcané pozostatky domov, ktoré stali z bývalého majetku. Časť materiálu bola použitá ako stavebný materiál na obnovu, časť bola použitá na stavbu cesty.
Šarlach:
V roku 1921 vypukol v obi šarlach, ktorému podľahlo v jednu zimu 37 detí. 37 mladých ľudských životov skončilo, neľútostná smrť bez toho, aby na strane druhej lekári sa aspoň troch pokúsili o záchranu človeka.
Populácia:
Pred druhou svetovou vojnou mala obec približne 600 obyvateľov. Pôrodnosť vo Víťazovciach bola v predvojnovom období vysoká. Ako skutočnosť uvádzame, že je niektoré matky mali 9-12 detí.

Rok 1944 - Slovenské národné povstanie - obyvatelia obce sa zapojili do práce a pomoci partizánom z presvedčenia. Veď títo sa zdržiavali v blízkych lesoch, skade robili výpady na všetky strany.

Partizáni:
Partizánov zásobovala celá obec. Zásoby opatrne, ktoré strážili ozbrojení tunajší chlapi, ako Ján Senk , Stanislav Závadský, Ján Treciak a iný. Od nich partizáni tieto zásoby preberali. Na základe týchto skutočností bola obec vyhlásená za partizánsku a poznačená do evidencie vypáliť. To sa neskoršie aj stalo. Dopomohli k tomu aj iné obce, ktoré boli tiež partizánske.

Už v októbri 1944 bolo vidieť v tunajšej obci evakuantov, ľudí vyhnaných z vlastných domovov, medzi nimi aj evakuantov z Poľska, ktorí prirodzene našli u tunajších ľudí prístrešie a pohostinstvo dotiaľ, kým aj sami sa museli pobrať svetom...
Aj tu začala nemilosrdná evakuácia, vyháňanie ľudí zo svojich domovov .

Evakuácia:

Skočila sa 24. novembra 1944. vyhnúť sa tomu nedalo. Po zuby ozbrojení nemeckí fašisti sa vyhrážali a toto brali vážne. Veď lepšie sa im rabovalo a čo viacej, mohli kričať do sveta, že obyvatelia sami utekajú od Rusov. Túto propagandu Göbels uskutočňoval od A do Z . s plačom a nárekom opúšťali ľudia svoje domy. Nevinné deti v perinkách na rukách alebo chrbte matiek sa pozerali na to zverstvo a plač rodičov a iných zachmúril aj ich tvár a plač nevinných detí nepohol srdcia fašistov.

Ľudia však neverili, že evakuácia im zachráni život. Vedeli, že prinesie im biedny, túlavý život a možno aj smrť. Preto všemožne sa usilovali o to, aby sa nedostali na hlavné cesty, ale bočnými cestami sa chceli vrátiť domov. Cesta "vyhnancov" z Víťazoviec cez Ohradzany, Slovenskú Volovu, Brestov, Kudlovce, Topoľovku, Lieskovce, Karnú a naspäť do Víťazoviec bude navždy zapísaná v dejinách ako zrada národa, zrada ľudskosti. Nemienime opisovať tieto pocity týchto ľudí. Určite toto sa bude prenášať z generácie na generáciu. Veď túto hrôzu opísať je ozaj ťažko.
Plač, krik, náreky, zúfalstvo.

Príchod domov:

1.decembra 1944 menšia skupina bola už doma. Ale doma našli iba spáleniská svojich domov. Nemci vypálili 41 domov. 41 rodín ostalo bez prístrešia. 41 rodín videlo zničenú všetku svoju prácu. Deti zo 41 rodín ostali hladné, holé, bez prístrešia. Boli nútení si zriadiť svoje bývanie v dierach, chatrčiach, ktoré neboli dôstojné ani len pre zvieratá a nie to pre ľudí.
Oslobodenie:

Ale radosť z oslobodenia bola pravda väčšia ako prežité útrapy. Pomoc druhých bola taká, že opustených, ožobráčených ľudí predsa potešili aspoň tým, že sloboda je tu, že sú doma. A osloboditeľka, slávna Sovietska armáda aj tu pomohla. Sovietski vojaci poskytli ľuďom k radosti aj jedlo a to najpotrebnejšie. Armáda žila s ľudom a on s ňou.

Za vlasť dali svoje životy:

Toto víťazstvo stálo veľa. Padlo veľa ľudských životov. Padli mnohí bojovníci sa slobodu a šťastie nášho ľudu. Padli aby iní mali lepší život. Medzi nich patrí Tomáš Senk, Albín Nemec, Lukáš Treciak, Anton Klimovič, všetci z Víťazoviec, ktorí sa nedožili oslobodenia a položili svoje mladé životy na oltár vlasti. Oslobodený ľud na nich nikdy nezabudne!

Rok 1945 po februárové udalosti:

Písal sa rok 1945. Rok, na ktorý všetci obyvatelia našej obce budú pamätať ako na rok oslobodenia, víťazstva návratu do svojich domovov. V jari tohto roku prichádzajú poslední obyvatelia z evakuácie, ktorí sa dostali - hnaní nemcami až do Turca. Následky evakuácie sa ukázali, keď 3 občania podľahli evakuačným trampotám a po krátkom čase zomreli. Zomreli pre zlobu fašistických vojsk. Tí, ktorí ostali nažive, museli znovu začínať. Tak ako v dňoch príchodu do tunajšej obce z Poľska. Začali si stavať chatrče, malé núdzové, aby aspoň deti mali teplejšie prostredie. Znovu sa tu uplatnila pomoc druhých a tak chatrče boli postavené.

Ľudia holí, hladní, ale predsa slobodní! Obnova zničených domov bola prevedená v rokoch 1946 - 1947. Boli to domčeky vystavené z tehál, ako ich vídame dnes. Výstavbu prevádzal štát. Školská budova v tom čase opravená nebola, ale učilo sa v súkromných domoch. Škola bola opravená v rokoch 1948 (začala 15.11.1948) a dokončená bola 7. mája. 1950. Kolaudácia prevedená 11. júna 1950. obyvatelia začali sa pomaly zotavovať z následkov vojny a venovali sa každodenným prácam.

Presídlenie do Poľska:

Rok 1948 je pamätný rok. Toho roku totiž sa občania Víťazoviec rozdvojili. Časť ich zostala tu, časť odišla do Poľska. Bolo to takto:
V tomto roku a po rokoch predošlých roznášala sa tendencia tá, že každý má žiť vo svojom materinskom štáte. Na základe týchto skutočností sa občania začali zaoberať touto myšlienkou. U mnohých vznikla túžba návratu do starej vlasti.

S tou súvislosťou začali pripravovať občanov pracovníci poľského konzulátu, ktorú dostali na presídlenie ľudí všelijakými sľubmi. Bola vyslaná aj delegácia z Víťazoviec do Poľska, ktorá mala prezrieť nové miesta.
Presun občanov sa uskutočnil. 75 rodín odišlo do starej vlasti pomáhať túto budovať, zväčša do západnej časti Poľskej republiky, kde bola odsunutá nemecká menšina. Do Humenného odvážali na železničnú stanicu týchto ľudí vojenské nákladné autá so všetkým čo mali, čo im chceli so sebou odniesť. Odchod však predsa nebol radostný a plač dospelých sa miešal s plačom detí. Posledný transport do Poľska odišiel 15. októbra 1948 smerom na Bardejov.

Príchod občanov z Rumunska a Maďarska:
Prázdne domy obsadili rodiny, ktoré ostali tu, ostatné v rokoch 1949/1950 Slováci, presídlenci z Rumunska a Maďarska.

Výstavba cesty:

Ako je už známe z predchádzajúcich státí, cesta cez Víťazovce bola veľmi biedna. Obyčajná mäkká blatistá cesta, ktorá bola v lete veľmi prašná. Autá sa tu ukazovali veľmi zriedkavo. Ťahanie ťažkých nákladov koňmi bolo na blatistej ceste nemožné.

V roku 1948 sa prikročilo k výstavbe cesty za pomoci tunajších občanov a v roku 1951 bola obec elektrifikovaná. Bola to radostná udalosť, na ktorú všetci tak s túžbou čakali.
Prvý telefón bol v obci zavedený v roku 1956. Po vybudovaní cesty sa aj naša obec sa spojila komunikačne s ostatným svetom.